Dávno predtým, ako v mojej hlave vznikla Žufaňa, som vedela, že ak otvorím jedného dňa miesto, kde budem variť, budem tam pripravovať obrovské hrnce polievok. Lebo viem, že sama by som na polievkach prežila. A tam niekde to začalo…
Keď som sa neskôr odvážila návštevám servírovať moje ranné obilninové “gebuzinky”, na pohľad nevábne, a oni vylízali misky a chceli to jesť zas a znova, vedela som, že aj tadiaľto ako kuchár prejdem.
Neskôr sa do tejto trojčlenky pridali moje večerné výmysly. Z ingrediencií “čo chladnička dala” som vymiešala nátierky, natrela na čerstvý chlieb a mľaskala. Ani som si neuvedomila a zoznam produktov bol na svete. Chcem variť jedlá, ktorými som aj ja živá a verím im.
Jedného dňa pri svojom pravidelnom behu mi v hlave ide: kaša, polievka, nátierka, kaša, polievka, nátierka, ka… Žufaňa! Veď všetky tieto dobroty naberám väčšou či menšou žufankou.
Pridala som k tomu nápad servírovať jedlo „na žufane“. Možno poznáte ten vtip: “Zuzinka, prosíš si polievku? Starká, ja nie som hladná. A koľko ti naložím žufaní?“ Pointa presne vystihuje moju “babičkovskú” túžbu kŕmiť ľudí. Nech si človek sám rozhodne či si prosí jednu, dve alebo tri žufane.
Vyberiete si nielen, na čo máte chuť, ale aj na koľko žufaní sa cítite. Dáva to priestor na ochutnanie viacerých jedál počas jednej návštevy bistra.
Veríme tiež, že tento spôsob servírovania vedie k zodpovednému stravovaniu. Po porade s obsluhujúcim personálom si zvládnete namiešať dobroty tak, aby boli žalúdky sýte, misky čisté a my Žufane spokojné, že sme nielen dobre navarili, ale ani neplytváme jedlom.
Stále si môžete prísť po dupľu. To budeme ešte spokojnejšie. 😉
Pridaj komentár