18 novembra, 2019
Zrazu sme sa ocitli v strede bistra a proste sme si spontánne padli do náručia, vírus-nevírus. Lebo to robíme bežne a imunita potrebuje aj vitamín L. Lásku a objatia. Presne vtedy som sa rozhodla, že Eva je na samostatný článok.
Seriál o našich trvalých zamestnancoch ukončujem mozgom a srdcom Žufane. Evou. Jedinú radu dávam „začínajúcim podnikateľom“, špeciálne do gastra – nájdi k sebe tých správnych ľudí a až potom začni(te)! Správna je pre mňa Eva, pretože od začiatku hodnotovo aj ľudsky úplne ladíme. Je poctivá, čestná a dôsledná, záleží jej na detailoch a to všetko platí celoplošne – takáto je vo vzťahoch, pri práci a aj keď je nám ťažko.
Naša aktuálne jediná skutočne pracujúca Žufaňa, rozumej majiteľka nášho bistra. Ona si to možno neuvedomuje, ale je absolútne nenahraditeľná a výnimočná preto, že dokáže zastúpiť všetky dôležité role, ktoré prevádzka gastrozariadenia znamená. Ja aj Jana dokážeme variť a obstáť na pľaci, lenže ona kamoši vie aj baristikovať. (Ne)hovoriac o tom, že je autorkou celého projektu a dizajnu Žufane, má na starosti celé naše účtovníctvo a je tiež naším dvorným grafickým dizajnérom. Ale pozor, nič z toho, aleže skutočne nič jej nejde, že „zle“, alebo len tak aby sa nepovedalo. Veľmi kvalitne vám navarí, upečie, napení kapúčo, zariadi interiér a vymyslí logo. Ne-ke-cám. Berie za to jeden plat 
Bez Evy, by sme si s Janou samé ani neťukli. Asi to aj nie náhodou dopadlo tak, že sme sa my zvyšné dve odprášili na materskú, lebo keby Eva odišla, musíme hajrovať 3 ľudí za ňu! Evišku našu.
Skončila „Horvátku“ a potom pokračovala v štúdiu na STU a právom nosí titul Ing.Arch. Architektúru má ale dnes už iba ako nútené hobby, oveľa radšej a s ľahkosťou navrhuje jedlá v kuchyni a nové recepty. Kašu je zásadne veľkou lyžicou, ale inak sladké ako hlavné jedlo neznáša. Je vytešená, keď využije aj šupky z tekvice. Všetko má zaradené do krabičiek, škatuliek, fľaštičiek a priečinkov. A niekedy má krabičku v krabičke. Je to čiastočne strašidelné, no keby ste videli ako vďaka tejto posadnutosti vyzerá náš firemný disk, tak ju vyhlásite za online Marie Kondo. Najnovšie vyrába doma syr a chcela by žiť v dome, na nejakom statku a robila by to isté a ešte kopec iných vidiekovín. Je to taká mestská víla. Urbánna dedinčanka alebo akoby som to.
Ak jej chceme urobiť radosť bomboniérou, kúpime jej vrece zemiakov. Ona je jednoducho zemiaková kráľovná! Štuchané. Varené. Pečené. Ako kašu. Hranolky. A francúzske sú samostatná téma. Keď vidíte v menu francuzáky zapekáme jeden plech extra iba pre ňu! A keď ich varila ona , dávame si repete každý z nás. Miluje Taliansko a Španielsko – ich reč, jedlo, teplo, more, uhučanú náturu – všetko! Už celkom plynule šušle po španielsky. Desím sa dňa, že ju odvlečie nejaký Makarón alebo Tapasák, no verím, že bude skrátka on presťahovaný na Slovensko a my budeme cestovať do ich letnej rezidencie na Sardínii alebo v Barce, Och!
Samostatný odstavec musí byť venovaný kresleniu. Eva kreslí veď aha whateva_loves. Hoci ja by som to premenovala whateva_draws a ešte lepšie whateva_feels. Eva kreslí čo cíti. A chytá tým ľudí za srdce. Naposledy keď som si preberala objednávku romantickej kresby pre môjho Dušana , zimomriavky ma šteklili z tejto, veď aha:
Je zo série “Malá v bodkovanom pyžame” a je velice utešená, tá séria aj Eva. A ináč je aj maliarka. Má také špeci ficky, čo sú jak vodovky, asi 127 odtieňov a dosť jej ich závidím. Ale maľuje aj akrylom, normálka. Môj posledný single Silvester sme strávili samé, u nej doma maľujúc, a kým ja som svoj obraz dodnes nedokončila, jej visí doma už niekoľko plátien. Raz keď budeme veľké a staré, vydáme spoločnú knižočku básní, ktorú mi Efka ilustruje.
Áno, dobre čítate, toto všetko je Evička Takáčová. Súčasne nežná a krehká, silná aj vo svojej slabosti. Vždy si viem v jej tvári prečítať ako sa má. Alebo stačí veta „vidím, že sa niečím trápiš“ a ona to okamžite vychrlí. Za to si ju dosť vážim, že je čistá, ľudská, neskrýva sa predomnou. Nebráni sa ukázať ako sa cíti, ukáže mi, že sa hanbí, bojí. Je málo ľudí na svete, ktorí dokážu vytvoriť bezpečie a náruč akú má Eva. Širokú, nehodnotiacu, prijímajúcu. So záujmom už päť rokov sledujem jej cestu dievčaťa k žene. A čím viac zreje, tým sme si bližšie a to je krástne nádherné! Lebo pohroma, keď sme pohromade. Smiechy, plače, rehoty. Dosť ma na nej baví, že spolu hejtujeme určité instagramerky, že nás serú rovnako (na pohľad) dokonalé životy, telá a obrázky niektorých žien a že ich spolu môžeme ofrflať. A potom Eve aj tak vždy hovorím, že určite aj ona vytáča niekoho na druhej strane mobilu, kto takto pozerá na jej „dokonalý“ život, na dokonalú JU. Máme spolu dohodu, že sa vždy navzájom oceníme, keď sa nám tá druhá páči. Páčis sa mi Evi.
Mohlo by sa zdať , že toto je len grandiózne vyvrcholenie seriálu o našich ľuďoch. Len ono je to aj vyznanie priateľke, kolegyni, šéfke, vedúcke. Eva nám s Janou na Vianoce vyrazila dych, keď z nás spravila “kvapky na kameni” – kúpila knižku o významných ženách Československa a ilustrovala a napísala (hoci to neznáša) medailónik o každej z nás a vložila nám to do knihy akoby sme boli stránka v nej, príbeh 51.významnej ženy. Toto je Eva!
A tak, tu máš moja milá – takto ťa písmenkami objímam ja. Verím, že mi odpustíš takéto verejné pohladenie. Ale chcela som, aby si vedela aký si pre mňa krásny človek. Evička – nakresliť ťa pekne neviem, ale viem ťa takto krásne napísať. Lebo taká si, takú ťa vidím.
P.S. – 0,50€ z predaja každého uvareného zemáku u nás, ide pre Evku, lebo šetrí na letenky do Barcelony.
fotil Kmeťko srdéčko
